Ako ste si na fotke všimli už „ ma majú“, alebo možno neskôz všimnete , ale o tom nechcem písať aj keď hlbokých myšlienok a zaujímavých príhod z prijímacích pohovorov a s pohovoru s otcom arcibiskupom Jánom Sokolom by bolo dosť. Ja dnes chcem napísať niečo z iného konca.Dnes som strávil deň, teda presnejšie časť dňa od 10:00 do 16:35 s jedným človekom, s ktorým som posledné 4 roky trávil čas od pondelku do piatku v škole.Bol to fajn den, aký som už dlho nezažil. Sadol som si potom večer do izby za stôl a začal som uvažovať ako nikdy pred tým. 10. septembra nastupujem do kňazského seminára do Bratislavy a priznám sa vám, že sa tam teším. Teraz si mnohý pomyslia či som zdravý, ja ich však utvrdím v tom, že som chorý, láskou. Toto svoje tvrdenie rozpíšem niekedy inokedy lebo práve teraz ma táto láska dosť trápi. Šťastie je tak relatívne slovíčko, že sa niekedy musím poriadne prebehnúť okolo domu, aby som sa s neho spamätal. V mojom vnútri v poslednom čase zúril boj, zase si pomyslíte že som nie vcelku normálny ale ja si myslím, že skutočnosť, že sa chystám povedať Bohu definitívne áno ma trošku ospravedlňuje. S veľa ľuďmi som sa bavil o mojom povolaní, a niekoľko chalanov v mojom veku sa mi priznalo, že tiež uvažovali o ceste ktorá vedie ku kňazstvu. No nakoniec sa rozhodli vydať svoj život inou cestou. Teraz sa mi zdalo, ako keby ste si vydýchli, ale to nie je dôležité, dôležité na tom je to, že si na začiatku rozhodovania položili asi takúto otázku: „ Nájde sa nejaké NIE, pre ktoré by som sa nechcel stať kňazom?“Múdra otázka, nemyslíte? Ja som si však tuto otázku nepoložil a možno aj preto som vytrval vo „ svojom“ sne. Najprv vysvetlím tie úvodzovky pri slove svojom. Ono to vlastne nebol môj sen, verím, že to bol sen Boha a ja som ten ktorý dostal možnosť uskutočniť Boží sen o mne. Je to milé, že som si mohol vybrať, no nie je to jednoduché, ale rovnakú otázku som si na začiatku nepoložil. Dnes viem, že ak by som si ju položil pred moje mozgové závity, tak moje ľudské ja si nájde to jedno NIE. A priznám sa vám, že by to nebol ani celibát, ani poslušnosť a ani chudoba. Boli by to moji priatelia. A teraz si už celkom budete myslieť že nie som OK, ale prosím vás pouvažujte spolu so mnou. Práve priatelia boli tým plamienkom, ktorý vo mne rozhorel poriadni oheň. Ja som dosť zvláštny človek a keď píšem tieto riadky tak si to ešte viac uvedomujem. Priatelia s ktorými som hlavne posledné 4 roky trávil mnoho času sa stali pre mňa šťastím, ktoré však musím opustiť. Verím že iba na čas, no po dnešku sa mojej ľudskej časti aj ten krátky čas zdá nesmierne dlhý. V mojich očiach vyznievajú tieto riadky, ako vyznanie lásky a v podstate to tak je. Dnešný deň mi ukázal, že život sa skladá z okamihov, maličkých kúskov, ktoré však dokážu pravé pre svoju jednoduchú jedinečnosť urobiť človeka šťastným. Hovorím o sebe a o svojom pocite a nebojím sa priznať, že mám strach. Ja som sa vždy bál tmy, ale keď som sa naučil modlitbu Anjeličku môj strážničku ... tak to na čas prešlo. Dnes sa však strach vrátil.Musím sa zase naučiť novú modlitbu: „ Drahý Bože, ty si mi do života vložil dve ruky aby objímali, dve oči aby žiarili, srdce, aby milovalo a ústa, aby sa smiali. Ti si mi však vložil do života Lenky, Zuzky, Katku, Ivonku, Denisku, Darinku, Kamilku, Ivetku, Mirku, Mariku ( to nie sú frajerky ale spolužiačky) Andreja, Martinov, Petrov, Štefanov, Eda, Mira, Miška, Tomáša ... a v nich seba drahý Bože. No lež som to pochopil, dlho si ma nechal trápiť. Darmo mi teraz stekajú slzy smútku , že ich opúšťam, pretože práve to že v nich som našiel teba, ma s nimi navždy spojilo a ja som už šťastný a touto modlitbou ti za každého jedného človeka v ktorom si ty ukrytý chcem poďakovať.“ Nestihol som im to povedať do očí všetkým, ale každý večer, keď budem zaspávať, budem to hovoriť tebe Bože a aj keď so slzami v očiach budem ďakovať. Už to nebudú slzy smútku a straty, ako boli pred chvíľou, už to budú slzy citu vďačnosti, úcty a priateľstva. Toho priateľstva, ktoré sa nestalo slovkom NIE, ale ktoré sa po dnešku stalo slovkom ANO. Život pôjde ďalej, ja určite stretnem mnoho ľudí, v ktorých sa bude ukrývať Boh, ale v mojom srdci zostane určité miesto práve pre tých, vďaka ktorým nemusím behať okolo domu, pretože o šťastí, ktoré mi priniesli oni svedčia tie drobné slzičky v mojich očiach. Nedokážem už nijako inak ukončiť tento článok len slovkom Amen...
