Aby som vás neklamal, vysvetlím slovo babka. Keď mi pred štyrmi rokmi zomrela moja skutočná babka, prišla za mnou táto starenka, staručká mamina môjho krstného otca a povedala mi asi takéto slová: „ Robko, keďže ti zomrela tvoja babka, dovoľ teraz mne, aby som sa ňou mohla stať ja.“ Mal som slzy v očiach tak, ako ich mám aj teraz a prijal som jej láskavú ponuku.Mala veľké srdce do ktorého som sa mohol uchýliť aj ja. V pondelok budem stáť pri našom kňazovi a spevom odprevádzať moju babičku, k Bohu, tomu Bohu, ktorého mala veľmi rada a ako často sama hovorila i mne, keď som ju za ruku pomaly viedol do kostola, keď už sama nevládala zdolať kopček, ktorý mala vždy v ceste. Stále mám pred očami jej pohľad, ktorým sa na mňa pozerala z poslednej lavice, kde sedávala. Vždy, keď som si sadol za klávesy organu, otočila svoju staručkú hlávku a svojimi láskavými očami sa na mňa usmiala. Usmiala sa na svojho adoptovaného vnúčika, ktorého teraz opúšťa. Dnes keď som sa ponáhľal zo školy na tretí pohreb tohto týždňa, na dverách kostola som si prečítal oznámenie o smrti tejto láskavej ženy.Smrť, tak strašné a pri tom spravodlivé slovo, ktoré je spojené s každým životom na tejto zemi znova vstúpilo do môjho života hlboko. Preto píšem a delím sa s vami o moje pocity, pretože sám vidím, že smrť je z tohto sveta odstraňovaná, ľudia nechcú a ani netúžia čo i len slovko počuť a zamyslieť sa nad týmto faktom. Veď aj prečo? Som zdravý, mladý, ale na druhej strane som pripravený zomrieť? Jedna staručká babička zomierala v nemocnici a poprosila lekára, aby k nej zavolal kňaza. Keď kňaz prišiel do izby, videl babičku a upratovačku, ktorá jej tú izbičku každý večer upratovala, ako ju drží za ruku. Iba tieto dve ženy v malej a tmavej nemocničnej izbe. Keď babička zomrela, žena si vzdychla, že by nechcela zomierať takto osamote, ako zomrela táto babička. Kňaz jej vtedy povedal, že nezomrela sama, pretože bol s ňou Boh, ktorého túžila a modlitbou stále prosila, aby v hodinu jej smrti stál pri nej. Po týždni prišla ku kňazovi jej dcéra, ktorá nemohla prísť na pohreb, lebo mala súrnu prácu. Chcela vedieť, kde je hrob jej matky. Kňaz jej vtedy povedal len jedno odporučenie. Nech ide sama na cintorín a pomocou svojho srdca, ktoré nechalo matku zomierať samú v nemocnici nájde jej hrob. Žena sa neodvážila vkročiť na cintorín, vedela, že by jej srdce nepovedalo nič. Ja som nebol pri mojej zomierajúcej babičke, boli tam však jej skutoční vnuci a deti a so silným stiskom odprevádzali dušu svojej mamičky a babky k Pánovi, ktorému budem aj ja v pondelok poobede slovami žalmu: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba...“, odovzdávať a odprevádzať dušu človeka, ktorého som mal rád, pretože srdce mojej babičky bolo pre mňa vždy otvorené.A aj vďaka tomu srdcu som spoznal Boha.
