V roku 2003 som sa po prvý krát dozvedel niečo o sestre Zdenke a odvtedy som sa s ňou stretával veľmi často. Spoznával som jej život a pomáhala mi svojím príkladom hľadať cestu k nášmu spoločnému šťastiu, ktoré ona už dosiahla, k nášmu vykupiteľovi.Na jednom stretnutí so spolusestrami sestry Zdenky, som mal možnosť poprosiť sestru Zdenku o orodovanie a ani neviem prečo, zveril som do jej rúk moje povolanie. Bolo to v období, kedy som sa rozhodoval, ako bude moja cesta ku kňazstvu pokračovať a či vôbec bude pokračovať. Vložil som svoje neisté srdce v ten deň do rúk tejto sestričky, ktorá svoje povolanie prežívala celým svojím bytím a pre Krista obetovala svoj život. Často som opakoval myšlienky tejto ženy, a cez jej slová som sa obracal na Boha, na lásku, ktorá dávala toľko sily tejto žene na ceste jej utrpenia.Pánu Bohu ďakujem za tento vzor, za sestru Zdenku, ktorá nosila nádej a lásku vo svojom srdci.Mám za sebou jeden semester na teologickej fakulte a pár mesiacov v kňazskom seminári. Rýchlo to prešlo.Myslím, že to bola nedeľa. Bol som už týždeň v kňazskom seminári v Bratislave a spolu s chalanmi v ročníku sme sa vybrali do Podunajských Biskupíc. Tu je pochovaná sestra Zdenka, tu dlhé roky ako zdravotná sestra aj pracovala. Po návšteve cintorína, na ktorom ležia jej pozostatky sme sa spolu so sestričkou, ktorú sme stretli na ceste na cintorín vydali aj do nemocničnej kaplnky. Vypočuli sme si príbeh o sestre Zdenke z úst sestričky, ktorá si ju ešte ako dievča pamätala. Po príbehu zobrali chalani gitaru a začali sme spievať rôzne mládežnícke piesne a kľačiac pred bohostánkom sme uvažovali o láske, akou milujeme my Krista a akou ho milovala sestra Zdenka.Ako som kľačal v lavici a počúval som spev a tóny gitary a uvažoval, začali mi po lícach stekať slzy šťastia a dojatia. Tam na tom mieste som si naplno uvedomil, že som sa stal bohoslovcom. V tom momente som si spomenul na všetky otázniky, neľahké chvíľky, ale aj na radosti, ktoré som pred svojím rozhodnutím vstúpiť do seminára prežíval. Znova som sa ocitol v mysli na mieste, kde som prosil sestru Zdenku o pomoc. Mal som pred očami okamih, kedy som už nedokázal niesť veľkosť a váhu povolania sám. Vtedy som pochopil, že ma táto žena neopustila a stále prosila Pána, aj keď ja som prestal a pokúšal sa zabudnúť na hlas v mojom srdci, ona stále prosila Boha za to čo mi vštepil do srdca. Nezabudla na moju prosbu, s ktorou som ju pred pár rokmi oslovil.Ja som si až vtedy uvedomil, že sa splnil môj sen, že to o čom som často sníval a veľa krát uvažoval sa stalo skutočnosťou.Bol som v tom okamihu najšťastnejší človek, srdce mi chcelo chváliť Boha ale pre toľkú radosť, ktorú v sebe malo nedokázalo vypovedať ani jednu myšlienku. Cítil som sa ako mamička, ktorá vezme do rúk svoje narodené dieťa prvý krát. Aj ja som na tomto mieste rovnako skutočne prvý krát vzal do náručia svojho srdca svoje povolanie ku kňazstvu a vrelo som ho objal zo všetkých síl.„... úprimne budem hľadať, čo by som mu mohla dať zo seba, a nie z iných, aby som ho tak ešte viac milovala...“Hovorievala sestra Zdenka.„... celou dušou treba dospieť do takého stavu, aby predmetom lásky bol iba Ježiš. Nechcem byť dobyvateľom duší prv, kým ma celkom nezískal Boh...“I takto sa modlila naša blahoslavená sestrička.„... každý úsek môjho života zaplním ochotou prijímať účinkovanie Boha a jeho milostí v mojej duši...“Boli pre ňu nielen vyrieknuté slová, ale skutočne prežívané.„... Ježiša vždy spoznávaš takou mierov, akou mu chceš patriť...“A ona túžila patriť Ježišovi až tak, že obetovala život pre jeho lásku.Ukončím to slovami sestry Zdenky a s prosbou k môjmu Pánovi.Prosím ťa Bože, aby som dokázal s úsmevom trhať ruže bolesti, s úsmevom rozdávať slová...S úsmevom pomáhať, a úsmevom prijímať nespravodlivosti, s úsmevom niesť nepravdu o sebe. S úsmevom prijímať, keď ma budú klamať. S úsmevom zakrývať všetko, čo ma bolí, s úsmevom kráčať i keď budem veľmi smutný, s úsmevom kráčať ku Golgote, tam nájdem toho ktorý všetku lož, zlobu, faloš, klam ľudí, poznal skôr ako ja.
